Noc pre skúškou-poviedka

„Dobrý deň“, slušne pozdravím, hoci viem, že sa to sem vonkoncom nehodí. Na žiadny ľahkovážny žart, ktorými ju asi vítajú väčšinou však nemám náladu. Prišiel som si sem niečo odbiť. Polhodina. Možno dvadsať minút. „ÁÁ, dobrý, dobrý. Mladý pán je nový, že? Teda, nespomínam si že by som s vami niekedy prišla do styku. Cheche. A to tu robím už štrnásť rokov. Odkedy sme otvorili.“ Netaktne mlčím, ale je to lepšie ako povedať to, čo mi napadlo.„Pravda načo veľa slov. Plno sa ich sem chodí iba vyrozprávať, ale to predsa nie je filozofia tejto inštitúcie. Cheche“. Samozrejme, tá je oveľa priamočiarejšia, opäť si iba pomyslím a zrejme pôsobím zatrpknuto. „Tak ráčte, cíťte sa tu ako doma“, povie už menej vtieravo a keď sa tak obzerám neverím, že to môže myslieť vážne. Sadnem si na koženú pohovku v kúte, ktorá má zrejme stimulovať myseľ k pocitom uvoľnenia a pohody. Myslia na všetko. Rozkukávam sa, a môj živočíšny nápad spred pätnástich minút sa mi už nezdá taký ako sa mi ešte pred desiatimi zdal. „Ahoj, dáš si niečo?, prehluší náhle moje anorganické toky, hlások ako z druhého konca audiotextového čísla. „Áno, ale choď prosím ťa preč“, mám chuť povedať. Moja imunita voči prirodzeným pohybom čeľuste je tu však značne posilnená a tak počujem sám seba: Citrus s ľadom. ÁÁ, iba citrus... - s ľadom?, obratne na mňa žmurkne, ale možno si to len nahováram. Pch, ešte aj tu. „Áno, iba citrus.. – s ľadom“!, neovládnem sa a vedome si podpíľovávam konár. S ostentatívnou pózou neochoty mi ho pomerne rýchlo prinesie. Zase osamiem, zrak mi padne na okrúhle, ručne vyrezávané hodiny, nepochybne unikát zo vzácneho dreva. Náhle si uvedomím, že tu už dvadsaťpäťminút sedím, v roli buddhistického turistu, ktorý sem zablúdil v intencii prechodu na vyšší stupeň vnútornej sily. „Prinesiem vám ešte niečo"?, vysoká čiernovláska so štýlovým znamienkom pri perách, obstojne vybavená, akoby sa mi nabúrala do systému. „ Dám si to, čo ty“ bez váhania odpoviem a tým sa konečne posúvam na úroveň, ktorá sa tu odo mňa čakala od začiatku. O chvíľu si už ku mne tesne prisadá a ja pri pohľade na dva pestré drinky z ktorých srší, že je to to najdrahšie čo tu majú v duchu prepočítavam obsah peňaženky. Konverzácia prebieha na obstojnej úrovni, možno aj vďaka tomu, že si obaja uvedomujeme svoje úlohy. Miestami však strácam prehľad, čo je v nej prirodzené a čo sú len naučené formulky z akejsi tunajšej nepísanej knihy pravidiel pre správanie zamestnankýň. Po štvrťhodinke je jasné, že by pristala na to prehodiť rýchlosť a posunúť to do „vyššieho levelu“. „Pôjdeme“? pozrie sa na mňa ako keby sem ani nepatrila a na ten moment zatúžim stať sa bohatým chlapíkom z lacného filmu a odviesť si ju do vidieckeho zrubu niekde v horách. Moja sebaistota pomaly prekračuje vlastné hranice. Podávam jej ruku a vstávam. Studená, nevľúdna izba. Chlad penetruje všetky póry a ja viem, že dnes sa mi nebude snívať.Jedenásť minút je neraz len jedenásť minút. Môžu však obsiahnuť viac. Niekedy hádam aj všetko. Môžu symbolizovať duchovné naplnenie, alebo len strohé fyzické vyprázdnenie. Jedno však majú spoločné. Nedajú sa vrátiť. Len znásobiť.